Jai Ganesha!

Tento rok do Mumbai slavit Ganesh festival nejdeme. Bohuzial manzelova praca nepusti. Susedia tu nemali zaujem urobit spolocnu pooja a vsetci su bud doma alebo odcestovani. Deticky v skole dostali hlinenych (eco friendly) Ganeshkov, ktorych treba vymalovat. Urobit pre nich pooja a zaniest bud do najblizsieho chramu, odkial ich spolocne odvezu s chramovym velkym Ganeshom k vode alebo ich mozeme zaniest k vode my.

Deticky Ganeshkov vymalovali. Tesila som sa, ze si mozno urobime pekny program doma.

Ale dnes rano sa mi vobec nedari. Rozbila som kokosovy orech a ten bol vnutri hnily. Este, ze bol malicky obchodik pri nas rano otvoreny. Zbehla som tam a kupila druhy. Nachystala som si plnku do Modakov. Pripravila som si cesto z ryzovej muky. Cesto sa mi zdalo troska huste, preto som pridala extra vody a troska oleja. Po prehneteni sa pekne spojilo a bolo smyklave a leskle, ako ma byt. Ale pri modelovani modakov to bola katastrofa. Cesto sa mi trhalo, o tom, ze urobim perfektne modak-y so zabybmi som mohla len snivat.

Podarilo sa mi ako-tak vymodelovat aspon tasticky, ktore troska pripominali modak. Voda v hrnci zovrela, modak-y som ponorila do vody (proti praskaniu), ulozila na naolejovany hrniec s dierkami (parak) a nechala parit 15 minut.

Po 15 minutach som pokrievku odlozila a videla popraskane modak-y (tu ani namocenie do vody nepomohlo). Par minut som to predychavala a kedze som sa od rana babrala len s tymto, hrniec som odlozila a isla robit normalny obed (dnes vegetariansky).

Ak uz dnes nic nepokazim, mozno este zajdeme niekam pozriet, na vyzdobu v meste a nocne osvetlenie. A ak zajdeme, doplnim post o fotky. Majte pekny den.




Nakoniec sme nikam nesli. Vo vedlajsom cinziaku sa konala pooja, tak som mala atmosferu aspon na posluch. A miesto potulovania sa ulicami a obzerania Ganeshov sme sli skoro spat...

Zhoď si lungi na päty!

V Indii, hlavne na juhu Indie sa ľudia nad módou príliš nevzrušujú. Nosia svoje tradičné oblečenie, v ktorom im je pohodlne a na ktoré sú zvyknutí. Ženy nosia sárí alebo salwar kameez a muži na také bežné neformálne nosenie nosia košeľu a lungi (kus zošitej látky) alebo dhoti (kus látky), nazývaný tiež mundu. Teraz hovorím o takom skôr dedinskom živote.

Lungi je kus zošitej látky, ktorú si ovinú okolo pása, prehodia z jednej strany na druhú a zastrčia - akoby si zastrčili handru do gatí. Ako sa lungi oblieka vám ukáže Wilbur: 

Pod lungi nosia väčšinou ešte krátke nohavice. Vždy ma zaujímalo ako sa to vlastne má nosiť. No ja som mala to (ne)šťastie, že som to zistila. 

Bývali sme v dedinke Ponnapudi. Okolo domu rástli kokosové palmy. V tom čase boli ešte nízke, ale keďže troška podrástli, bolo treba im prihrnúť hlinu. A tak náš starý muž zavolal chlapov z dediny na brigádu. Ja som si ráno sadla von na priedomie s kávou a knižkou. Na chvíľku som od knihy zodvihla zrak a zbadala som, čo som vidieť nechcela. Pod palmou sa ohýbal jeden z chlapov, kde prihŕňal indickou motykou hlinu k palme. A pod vyhrnutým lungi bol celkom naostro. Radšej som šla rýchlo do domu a za sebou zamkla, aby ma tie "zrkadielka" príliš neoslnili…

Lungi je aj celkom praktická vec. Na juhu ľudia z dedín väčšinou pracujú na poliach (ryžových, arašidových…), a tak len ťažko by hľadali nejaké toalety. Keď teda “musia”, stačí im lungi vyhodiť na bedrá a učupiť sa pri ceste. Čo aj robia - najlepšie tvárou do cesty, aby sa pri tom nenudili a mohli pozorovať okoloidúce autá. 

Lungi je tradičný odev, súčasť tunajšej kultúry, ktorú rešpektujem. Aj spôsob akým muži lungi alebo dhoti nosia má rôzne významy. Viac vám povie toto video: 

Aj keď mi kedysi bol tento kus odevu smiešny a prišiel mi ženský, dnes mi to už tak nepríde. Nie je nad dobrý prievan v indickom horúcom počasí.

Krst knihy - Ako chutí masala

Včerajšok bol trocha napätý už od rána. Trocha som sa bála ako sa dcérky zavarujú s babičkou, keďže sú zvyknuté, že som stále s nimi. Ale babička je asi kúzelníčka :)

Keď som prišla do Panta Rhei mala som trému posadiť sa pred ľudí a rozprávať. Predsa len je to iné, ak sa môžem skryť za písmenká. Krst knihy však prebehol hladko, atmosféra bola príjemná, aj keď nervozita zo mňa celkom neopadla. Krst uvádzal Dado Nagy - odborník na literatúru. Vždy keď sa na mňa otočil a videla som jeho pokojný úsmev, tak som si povedala - kľud, je to dobré! Krstným otcom knihy bol Jarko Žídek, ktorého určite všetci poznáte. Veľmi si cením, že prišiel a spríjemnil nám všetkým podvečer.

Prišli ľudia, ktorých som poznala len z profilových fotiek z facebooku, čo ma veľmi potešilo. Chcem sa poďakovať každému, kto si našiel čas a zastavil sa. Chcem poďakovať Lucii Hlubenovej z vydavateľstva Albatrosmedia na Slovensku a zároveň všetkým z vydavateľstva. Rovnako ďakujem nakladateľstvu Motto, pani Romane Pridalovej a všetkým z tohto nakladateľstva. Ďakujem aj Panta Rhei za priestor a príjemné prostredie a taktiež reštaurácii Ganesh Utsav za občerstvenie. Ďakujem Dadovi a Jarkovi, bolo mi cťou usadiť sa medzi nich :) 

A najviac ďakujem všetkým čitateľom blogu a milovníkom Indie a indickej kuchyne, bez vás by sa nič z tohto nestalo.

 

.... a fotografie od: B. Moric - zo stranky na FB, albatrosmedia.sk

Prázdniny

Začali sa školské prázdniny v Indii a zároveň prišli aj horúce dni. Tento rok im ale utečieme a pôjdeme zhlboka dýchať slovenský čerstvý vzduch, aby sa nám roztiahli hrudné košíčky. Na blogu bude ticho a nebudú pribúdať nové recepty až do júna. 

Užívajte si jar, kvitnúce stromy a teplé slnečné lúče....

A nás čaká toto..... <3

Drzá ako opica

Určite poznáte výraz "drzá ako opica". Ten, kto ho vymyslel, vedel o čom hovorí. Nie nadarmo sa drzosť prirovnáva práve k opici.

V našom susedstve sa usadila opičia rodinka. Najprv som vídavala len 3 členov. Chodili až k nám na balkón, ale keďže tam odpadkový kôš nedávam, nič nenašli a chodiť prestali. Neskôr, cestou zo školy som zaregistrovala pri školskom oplotení až 8 členov skupiny. Niektoré opice sa odvážili priblížiť až k malému obchodíku, ktorý tu máme.

(pohľad z môjho bočného balkóna)

Raz, keď som šla zo školy so Sanabkou, zastavila som sa v obchodíku kúpiť múku a banány. A tie potvory asi hneď banány zacítili. Prebehli cez cestu a začali sa obšmietať, vyliezli na stromy a sledovali. Keď sme kráčali po cestičke z obchodu, jedna malá zlatá opička sa pustila pomaly za nami. Urobila som na ňu "hush". V tom momente zo stromu skočila veľká, nasr*** dena opica, vycerila na mňa zuby, vydala čudný zvuk a už aj išla skočiť (no dobre, možno preháňam, ale bola v pozícii "ešte krok a si o hlavu kratšia!"). Rýchlo som po nich hodila banán, zobrala Sanabku na ruky a utekala preč. Ešte, že som to mala domov blízko.

Nuž a dnes ráno pozerám na balkón, sedeli tam dve opice, v rukách držali moje kolíčky na prádlo a keď som sa pohla a zbadali ma, rýchlo vzali ešte pár kolíkov a zdrhali preč. Načo im budú kolíky?? Budú sa kúpať a potom sa niekde usušia ako psíček a mačička?

Z tohoto vyplýva ponaučenie: "Nehádžte opiciam banán, lebo vám prídu ukradnúť kolíky na prádlo."

So zubármi sa nefotím...

(ilustračné foto z internetu)

Dnes som prechádzala okolo jednej zubnej ambulancie a spomenula som si na jeden zážitok, ktorý sa odohral asi 9 rokov dozadu. 

Bolo to pár mesiacov, čo sa narodila naša staršia dcérka a ja som potrebovala ísť zubárovi. V  manželovej práci nám odporučili jedného pána, ktorý pracoval spolu so svojimi dvomi synmi, tiež zubármi. Boli veľmi milí, zhovorčiví, aj keď viesť dialóg, kým mi v ústach bzučí vŕtačka, nie je práve najlepší nápad.

Pri mojej tretej návšteve sa ma jeden zo synov spýtal, či sa môžu so mnou odfotiť, vraj na pamiatku, že u nich v ambulancii bola cudzinka. Polichotilo mi to a tak som súhlasila. Poďakovala som sa za ich služby a šla domov. 

Asi o 2 týždne prišiel manžel domov s novinami v rukách, kde na tretej strane bola reklama na zubnú ambulanciu v Nellore spolu s fotkou mňa a pánov zubárov. Najprv sme sa na tom smiali, ale smiech nás prešiel, keď za ďalšie 2 týždne v tých istých novinách vyšiel pobúrený článok o týchto zubároch ako si môžu dovoliť robiť si reklamu takým spôsobom, ako keby iní zubári neboli dosť dobrí len preto, že u nich nebol cudzinec. Vraj medzi zubármi vtedy prebiehali v meste veľké hádky.  A všetko spôsobila jediná fotka, o ktorej som si ani len nepomyslela, že skončí v novinách.

A tak som sa v tom čase príliš neobzerala, keď som šla do mesta. Od vtedy sa už nikdy s nikým nefotím a zvlášť nie so zubármi.

Nedeľná prechádzka

Dnes bol krásny deň. Slniečko svietilo, ale nebolo príliš horko. Zimné dni sa pomaly končia a bude čoraz teplejšie. A tak sme dnešok využili a strávili ho vonku. Deti sa vybehali, Bobby s nimi a tak dnes budú všetci dobre späť.