Za poslednych niekolko mesiacov sa toho udialo...ani nie tak vela ako skor neprijemneho.
Uz od minuleho roka sme si naplanovali, ze v maji 2011 pocestujeme cela rodinka na Slovensko. Pre manzela to mala byt prva cesta mimo Indie. Tesila som sa, pretoze som doma nebola viac ako 3 roky. Koncom septembra 2010 sme poziadali o pas pre nasu mensiu dcerku (ta je este zatial indka) a s tym, ze do 3 mesiacov nam pas pride sme planovali, tesili sa a snivali spolu s mojou maminou. Presli 3 mesiace a pas nam akosi nechodil. Zacali sme teda patrat co sa deje. Status na internete ukazoval, ze pas bol schvaleny, podpisany a caka na odoslanie. To ma upokojilo a cakali sme dalsi mesiac. Nic sa nedialo..... V marci manzel konecne nasiel niekoho, kto sa tam mohol na to ist spytat osobne (bolo to v Hyderabade, ktory je 8 hod. jazdy autom od nas). Panko uradnik si od toho nasho vyzvedaca na drzovku vypytal peniazky do vacku..... :(( Dostal..... a nic. Pan, ktory tam bol pred tym sa nam na pas spytat tam musel ist znova este dvakrat, az nakoniec vraj pas odoslali. Takze pas, o ktory sme poziadali 29.9.2010 nam konecne bol doruceny 5.4.2011.
Dalej sme mali zistene, ze v Chennai nam predlzia indicke viza pre starsiu dcerku (ktora je slovenka). Chceli sme si to este overit telefonicky, ale bohuzial indicki uradnici telefony asi velmi casto neberu. Tak tam manzel siel s dcerkou osobne. Ako odisli, tak prisli....s prazdnou.... :(( Vraj chodte do Mumbai. A tak v najblizsich dnoch odlietam s dcerkou do Mumbai predlzit jej viza, cas na vybavenie ostatnych veci pre odchod na Slovensko nam utiekol pomedzi prsty (uz by sme to nestihli pri tej rychlosti v Indii) a vsetko sme museli zrusit.......
Dufajme, ze o rok, v maji 2012 vsetko dobre dopadne a ja po 4 a pol roku konecne uvidim svojich rodicov, deticky svoju babicku a deduska a manzel konecne navstivi moju rodnu krajinu.
Dnes bol den plny stresu, smutku aj slz....... Nemozem spat, je 1 hodina v noci a ja varim zemiaky na chlieb....... je mi smutno.