Pred 7 rokmi / 7 years ago

Ešte pred tým, než som prišla do Indie, Sunil kúpil pozemok blízko miesta, kde vtedy pracoval. Začal stavať dom, vysadil kokosové palmy a mangovníky. V septembri 2002, keď sme už mesiac boli svoji, sme sa tam presťahovali. Domček bol vnútri už hotový, už len vonku bolo treba dorobiť nejaké veci. V tomto domčeku obklopenom prírodou sme žili tri a pol roka. Potom následovalo sťahovanie do Bapatla. Príroda tam bola pekná, ale keďže to boli moje prvé roky v Indii a bola to úplná samota, bolo mi tam ťazlžko... smutno. To však neovplyvnilo to, že mám rada tamojších ľudí; hlavne Starého muža (inak volá sa Mati Ramanaya 😀)

Tento týždeň nám Mati Ramanaya aj jeho syn Venkaya párkrát volali, či by sme nemali cez víkend, v nedeľu čas a neprišli by sme. Samozrejme to nemalo byť len tak. Mali ceremóniu, keď deťom prvýkrát v ich živote oholia celkom vlasy a darujú ich Bohu. V dome je vtedy modlenie, nejaké tradície sa dodržujú a po tom všetkom následuje výdatný obed. A tak sme sa rozhodli, že pôjdeme.

Vyrazili sme z domu okolo obeda. Keď sme odbočili z diaľnice, cesty začali lemovať krásne, zelené, ryžové políčka. Nepotrebujem vidieť Varanasi, ani slumy Dharawi, ale tieto ryžové políčka, v ktorých sú kde tu roztrúsené palmy milujem. Pohľad na ne je ukľudňujúci a človek sa až zasníva.

Cestou sme sa zastavili v malom obchodíku pri ceste, aby sme si kúpili balenú pitnú vodu. Cez cestu tam prebehla opičia rodinka a bolo to oveľa krajšie ako pozerať sa na smutné opice v Zoo, ktoré Salonka videla v Hodoníne a dlho ju tie "zvieratkovské" tváre "mátali" a nedali jej pokoja, prečo sú tam pozavierané a ešte k tomu každé zvlášť.

Do Ponnapudi sme dorazili bohužiaľ neskoro. Už bolo po modlení a zvykoch, deti mali hlavy už oholené. A tak nás pozvali do domu Raviho - najstaršieho syna Starého muža.

Usadili nás v dome, ponúkli vodu a Venkaya nám priviedol ukázať svojich troch synov. Mladší dvaja sú dvojičky.

Ponúkli nám dobrý obed: Mutton Biryani, Mutton curry, pražené Vada a nejaké sladkosti. Všetko chutilo super, vôbec to nebolo prehnane štipľavé, také akurát aj pre mňa.

Po obede sme si chvíľku posedeli vonku pred domom, kde sa chodili pomaličky na nás pozerať ľudia z dediny. Boli zvedaví hlavne na našu staršiu dcérku, ktorá tu prvé tri roky vyrastala a všetci ju poznali 🥰

Potom sme sa peši vybrali na prechádzku cez dedinku k nášmu bývalému domčeku. Tu kedysi Salonka s vetvičkou v ruke maličké kozlence naháňala 🥰

Nedeľná partička 😀 

Pole s búrskymi orieškami.

A tu už sme prišli k domčeku. Vyzeralo to okolo ako džungľa; všetky palmy vyrástli, dom nebolo z cestičky pomaly ani vidieť.

A Starý muž ešte stále kladie svoje ohníky okolo domu tak ako kedysi, keď ma s tým rozčuľoval, pretože si založil ohník vždy pri mojom čerstvo opranom prádle 😭🙈

Zo strechy domu, už nevidno naďaleko ako kedysi.

Tu sú kravičky Starého muža. Ten by bol najradšej, keby bola Saloni zasa malinká a on ju mohol po okolí na pleci nosiť, vykríkať na havrany a poháňať kravy a večer, keď vykukne mesiačik, kričať naň "sanna maama, sanna maama, ra!" (mesiačik, mesiačik poď!)

Aj drobčekovi nášmu sa tam pačilo 🥰

Času však nikdy nie je nazvyš a tak sme sa museli pobrať domov. Prišli sa s nami ešte všetci rozlúčiť...

... a zakývať nám 🙂

Cestou sme sa ešte zastavili pri pobreží.

V dedinke Ramatirtham, kde stavajú nový chrám.

A keďže slniečko pomaly začalo zapadať a chystať sa na spánok, aj my sme sa pobrali domov.

Bola to jedna z najkrajších nediel v poslednom období. Aj keď roky tam strávené boli ťažké, mám aj veľa pekných spomienok.