Bol rok 2007 a my sme sa konecne rozhodli ist niekam na vylet. Zacali sme planovat nase prve rodinne prazdniny. Rozhodli sme sa ist len na predlzeny vikend na horu Matheran, ktora sa nachadza asi hodinu jazdy juzne od Mumbai, kedze sme v tom case boli u manzelovej rodiny.
Bolo leto, maj, horuco a Matheran je znamy svojimi chladnymi nocami, prijemnym pocasim, prirodou a cervenymi, prasnymi cestami. Tak som obvolala niekolko agentov, zahovorila chalupku, objednala auto a o par dni sme vyrazili na nas prvy vylet.
Autom sme stupali do vysokeho kopca, priroda vyzerala krasne, cesta isla okolo celej hory.
Dorazili sme k stanovistu koni a rucne tahanych vozikov. Ked som zbadala kone, vytratila sa mi vsetka farba z tvare… to som necakala. Nikdy som na kona nevyliezla a bala som sa ich. Tak som sa odhodlala na rucne tahany vozik spolu s taskou a manzel s dcerkou sa vysplhali na kona. Bola to “zaujimava” cesta k chalupke. Neskor sme sa dozvedeli, ze sme sa mohli odviezt aj vlacikom, ktory mal konecnu nedaleko nasej ubytovne.
Ked sme dorazili k miestu, kde sa nachadzali domceky, kde sme mali byt ubytovani, cakalo nas trosku sklamanie. Izba bola spinava, kupelna tiez…este, ze nas tata sa neda. Dostali sme inu chalupku a vsetko bolo zasa vporiadku.
Nechceli sme stracat cas, tak sme hned isli pozistovat ako sa mame pohybovat a ktorym smerom co najdeme. Na hore sa nachadza niekolko bodov, ktore su od seba dost vzdialene a na prejdenie vsetkych bodov existuju dve trasy. V to popoludnie sme sa rozhodli pre tu kratsiu.
Myslela som, ze pojdeme pesi, ale ked sme vysli za branu, cakali tam na nas 3 kone… oblial ma pot a dusovala som sa, ze na ani jednu Hatatitlu nevyleziem. Zhrkla sa tam skupinka indov a vsetci ma povzbudzovali, nech len vyleziem… Vyskocila som prvykrat a zostala lezat konovi cez sedlo dolu bruchom. Hanba velka… co to len ta biela tvar robi tomu zvieratu!? Nakoniec mi zadok podvihol manzel a vsetci indovia sa chichotali, ze ma chytil za zadok :)
Este aj nasa dcera, ktora mala vtedy 4 roky sedela v sedle odvaznejsie nez ja!
Prvy den som jazdila v krci a vecer som si necitila cele telo.
Presli sme vsetky body kratsej trasy, dcerka si zastrielala a zahrala nejake hry. Vsade boli pritomne opice a na kazdom bode nas cakal krasny vyhlad.
Vecer sme prisli naspat unaveni, ale v dobrej nalade a hladni. Jedlo bolo vyborne, boli svedske stoly, velky vyber a je mi luto, ze vtedy som este nemala tento blog a nenapadlo ma odfotit aj tie dobroty.
Druhy den hned rano sme boli zajednat kone a po ranajkach sme sa vybrali na dlhsiu trasu. Znova sa nam naskytol krasny vyhlad a najhlavnejsie bolo, ze som sa citila uz odvaznejsie a uzila si cely den.
Vratili sme sa okolo 3 poobede, stihli sme este obed a dcerka tam zbadala bazen, tak sme sli na hodinku plavat.
Potom sme vsetci od unavy zaspali a zobudili sa akurat na veceru. Vecera bola vonku, bolo barbeque, vsetko nadherne vonalo, hrala prijemna hudba a fukal vetrik. Pocas vecere pozyvali vsetkych hosti na disco. Sli sme sa teda pozriet, chvilku sme posedeli, ale celodenny progam nas zmohol, takze sme odisli skoro spat.
Posledny treti den sme mali v plane si len zaplavat, prejst sa, mozno kupit nejake suveniry, ale dcerku akosi rozbolelo brusko, tak sme hned po ranajkach vyrazili domov. A dobre sme urobili. Cestou domov sme mali niekolko zastaviek a "naplnili" igelitove vrecka a po prichode domov hned isli lekarovi. Diagnoza: voda v bazene, ktorej si dcerka parkrat chlipla. Za dva dni bola zasa fit a nam zostali prijemne spomienky z nasho prveho rodinneho vyletu.
