Ako nam vcely lasku priniesli

Bola jesen 2008, ktora sa v Indii od leta nijako nelisi. Dni horuce a noci teple. Blizil sa koniec oktobra a ja s velkym bruskom som poslednykrat vysla pesi na 5te poschodie pozriet sa ako napreduju prace v nasom novom byte.

Konecne nam dorabali kuchynu...

...a zasadili velke sklene okno v spalni, cez ktore som neskor odfotila nespocetne mnozstvo uzasnych zapadov slnka.

Myslela som na to, ze toto je poslednykrat, co sa pozeram po prazdnych miestnostiach plnych ticha.

Na druhy den sme odisli do mesta na beznu kontrolu a pani doktorka si ma uz nechala v nemocnici. Tatinko a nasa starsia dcerka mi robili spolocnost a odhanali moje trosku ustrachane myslienky z nasledujucich dni. O dva dni k nam pribudol nas maly "uzlicek stastia" ako sme jej hovorili, este ked bola v brusku. Nasa mala Sanabka, ktora ma potrapila 13 hodin a nakoniec na mna este nakricala. 

Po 10 dnoch v nemocnici sme konecne sli vsetci 4 domov, do nasho noveho bytiku. Medzicasom tatinko troska upratal a ponosil nabytok, takze to bolo uz ako doma. Po niekolkych dnoch nasho zabyvania sa k nam na okno zacali lietat vcely. Najprv sme mysleli,ze maju niekde na strome hniezdo, ale na nase prekvapenie sme rano zistili, ze sa rozhodli stavat si pribytok na nasom velkom sklenom okne!

Sused nam pomohol akosi dymom odohnat ten huf, ale nakoniec si to hniezdo aj tak postavili na bocnom okne, ktore som vsak bezne neotvarala, tak sme ich tam nechali.

Vyrobili plast, nam neublizili, zostali s nami pocas Vianoc az do konca juna 2009 a tak ako prileteli aj odleteli. Toho roku na jesen sme sa z nasho prveho bytiku odstahovali a dali sme "zbohom" mestecku Bapatla.

Uvidime, kam nas este buducnost a vetrik zaveje......

(Neskor som dostala vysvetlenie, ze vcely prisli stavat svoje hniezdocko na okno domu, kde je vela lasky, aby ich med bol chutny a sladky.)