(ilustračné foto z internetu) |
Dnes som prechádzala okolo jednej zubnej ambulancie a spomenula som si na jeden zážitok, ktorý sa odohral asi 9 rokov dozadu.
Bolo to pár mesiacov, čo sa narodila naša staršia dcérka a ja som potrebovala ísť zubárovi. V manželovej práci nám odporučili jedného pána, ktorý pracoval spolu so svojimi dvomi synmi, tiež zubármi. Boli veľmi milí, zhovorčiví, aj keď viesť dialóg, kým mi v ústach bzučí vŕtačka, nie je práve najlepší nápad.
Pri mojej tretej návšteve sa ma jeden zo synov spýtal, či sa môžu so mnou odfotiť, vraj na pamiatku, že u nich v ambulancii bola cudzinka. Polichotilo mi to a tak som súhlasila. Poďakovala som sa za ich služby a šla domov.
Asi o 2 týždne prišiel manžel domov s novinami v rukách, kde na tretej strane bola reklama na zubnú ambulanciu v Nellore spolu s fotkou mňa a pánov zubárov. Najprv sme sa na tom smiali, ale smiech nás prešiel, keď za ďalšie 2 týždne v tých istých novinách vyšiel pobúrený článok o týchto zubároch ako si môžu dovoliť robiť si reklamu takým spôsobom, ako keby iní zubári neboli dosť dobrí len preto, že u nich nebol cudzinec. Vraj medzi zubármi vtedy prebiehali v meste veľké hádky. A všetko spôsobila jediná fotka, o ktorej som si ani len nepomyslela, že skončí v novinách.
A tak som sa v tom čase príliš neobzerala, keď som šla do mesta. Od vtedy sa už nikdy s nikým nefotím a zvlášť nie so zubármi.