Parula je malá dedinka ležiaca v štáte Maharasthra, v oblasti Sindhudurga, takmer na hranici so štatom Goa. Odtiaľ pochádza manželova teta. Je to dedinka, kde strávil veľkú časť svojho detstva a kde to miluje.
Mne sa tam podarilo ísť zatiaľ len raz, na 2 týždne so švagrovcami, bez manžela. Naša prvá dcérka už mala 3 roky a tak som sa odvážila na 9 hodinovú cestu indickým vlakom aj s ňou. Cestovali sme od 7 večera celú noc, v máji, v najväčšom horku a to hrmotanie vozňov človeka unaví a chce si ľahnúť. Ale lôžka v indických vlakoch sú asi “za trest”. Úzke, tvrdé, kde tu šváb prebehne…. Keď sme dorazili na stanicu, kde sme mali vystúpiť, bola som rada, že cesta “tam” je za nami, ale už vopred som mala hrôzu z cesty “naspäť ”. Povedala som si však, že na to nebudem tie 2 týždne myslieť a preskúmam, čo sa bude dať.
Od cesty k domčeku sme museli prejsť kúsok peši, okolo miestneho hinduistického chrámu a cez potok, ktorý v tom čase nebol plný vody, pretože bol vrchol leta.
Keď sme dorazili do domčeka, ktorý tam má manželova rodina po tete, bola som prekvapená tou krásou okolo. Okrem domčeka tam majú palmový háj, takže človek sa cíti takmer ako niekde v lese, na chalupe. Všade kľud a ticho, len šum listov, spev vtákov a kde-tu nejaký ďatel zaklopal na palmu.
Domček vyzeral tak typicky indicky, dedinsky. Celkom obyčajný, ale postačujúci aj na žitie v ňom (no pre mňa len na pár dní 🙂).
Celá dedinka je roztrúsená po širokom okolí, takže všade je len pár domov pokope. Toto sú susedia.
Zložili sme sa, oddýchli po ceste a ja som šla troška preskúmať chodníček k potoku.
Nechodili sme na žiadne výlety, lebo švagrovci nie sú práve dobrodružný pár 😀 Ale jeden deň sme boli pozrieť príbuzných a šli sme tam peši cez háje a kopce, taká vyše hodinová prechádzka. Naspäť sme sa vybrali po hlavnej ceste, ktorá viedla aj cez miestne trhovisko, takže ľudia, čo poznajú môjho manžela (čo je asi celá dedina) si ma mohli dobre obzrieť 😀 Museli ich poriadne lakte bolieť, keď som videla ako do seba štuchajú 🙈
Najväčší zážitok som mala z toho, že každé 3 dni okolo domčeka prechádzala tá istá skupinka opičej rodiny. Chodili “kradnúť” plody
stromov Jackfruit.
Hneď ako som počula, že susedia vyšli von s veľkými pokrievkami od hrncov, búchali do nich lyžicami a pokrikovali, vedela som, že opičia rodinka sa túla po okolí. Tak som sa odvážila ísť von a aspoň jedného člena si odfotiť. Hneď ako som cvakla, opičiak sa za mnou rozbehol a ja som len-len že nenaložila 😄
Celé dva týždne sme strávili prechádzkami, relaxom a cesta naspäť do Mumbai nakoniec nebola ani taká zlá. Dcérka si vo vlaku aj kamošku našla.
V každom prípade som si istá, že sa tam ešte vrátime, nabudúce aj s manželom, ktorý mi poukazuje viac skrytých, krásnych miest o ktorých mi rozprával.
