Bol rok 2007 a my sme sa konečne rozhodli ísť niekam na výlet. Začali sme plánovať naše prvé rodinné prázdniny. Rozhodli sme sa ísť len na predĺžený víkend na horu Matheran, ktorá sa nachádza asi hodinu jazdy južne od Mumbai, keďže sme v tom čase boli u manželovej rodiny.
Bolo leto, máj, horúco a Matheran je známy svojimi chladnými nocami, príjemným počasím, prírodou a červenými, prašnými cestami. Tak som obvolala niekoľko agentov, zahovorila chalúpku, objednala auto a o pár dní sme vyrazili na náš prvý výlet.
Autom sme stúpali do vysokého kopca, príroda vyzerala krásne, cesta išla okolo celej hory.
Dorazili sme k stanovištu koní a ručne ťahaných vozíkov. Keď som zbadala kone, vytratila sa mi všetka farba z tváre; to som nečakala. Nikdy som na koňa nevyliezla a bála som sa ich. Tak som sa odhodlala na ručne ťahaný vozík spolu s taškou a manžel s dcérkou sa vyšplhali na koňa. Bola to “zaujímavá” cesta k chalúpke. Neskôr sme sa dozvedeli, že sme sa mohli odviezť aj vláčikom, ktorý mal konečnú neďaleko našej ubytovne.
Keď sme dorazili k miestu, kde sa nachádzali domčeky, kde sme mali byť ubytovaní, čakalo nás trošku sklamanie. Izba bola špinavá, kúpelňa tiež. Ešte, že náš tato sa nedá. Dostali sme inú chalúpku a všetko bolo zasa vporiadku.
Nechceli sme strácať čas, tak sme hneď išli pozisťovať ako sa máme pohybovať a ktorým smerom čo nájdeme. Na hore sa nachádza niekoľko bodov, ktoré sú od seba dosť vzdialené a na prejdenie všetkých bodov existujú dve trasy. V to popoludnie sme sa rozhodli pre tú kratšiu.
Myslela som, že pôjdeme peši, ale keď sme vyšli za bránu, čakali tam na nás 3 kone… oblial ma pot a dušovala som sa, že na ani jednu Hatatitlu nevyleziem. Zhŕkla sa tam skupinka indov a všetci ma povzbudzovali, nech len vyleziem. Vyskočila som prvýkrát a zostala ležať koňovi cez sedlo dolu bruchom. Hanba veľká, čo to len tá biela baba robí tomu zvieraťu!? Nakoniec mi zadok podvihol manžel a všetci indovia sa chichotali, že ma chytil za zadok 😀
Kakabusy na koňoch 🙈
Ešte aj naša dcéra, ktorá mala vtedy 4 roky sedela v sedle odvážnejšie než ja! 🥹
Prvý deň som jazdila v kŕči a večer som si necítila celé telo.
Prešli sme všetky body kratšej trasy, dcérka si zastrielala a zahrala nejaké hry. Všade boli prítomné opice a na každom bode nás čakal krásny výhľad.
Večer sme prišli naspäť unavení, ale v dobrej nálade a hladní. Jedlo bolo výborné, boli švédske stoly, veľký výber a je mi ľúto, že vtedy som ešte nemala tento blog a nenapadlo ma odfotiť aj tie dobroty.
Na druhý deň hneď ráno sme boli zajednať kone a po raňajkách sme sa vybrali na dlhšiu trasu. Znova sa nám naskytol krásny výhľad a najhlavnejšie bolo, že som sa cítila už odvážnejšie a užila si celý deň.
Vrátili sme sa okolo 3 poobede, stihli sme ešte obed a dcérka tam zbadala bazén, tak sme šli na hodinku plávať.
Potom sme všetci od únavy zaspali a zobudili sa akurát na večeru. Večera bola vonku, bolo barbeque, všetko nádherne voňalo, hrala príjemná hudba a fúkal vetrík. Počas večere pozývali všetkých hostí na disko. Šli sme sa teda pozrieť, chvíľku sme posedeli, ale celodenný progam nás zmohol, takže sme odišli skoro spať.
Posledný, tretí deň sme mali v pláne si len zaplávať, prejsť sa, možno kúpiť nejaké suveníry, ale dcérku akosi rozbolelo bruško, tak sme hneď po raňajkách vyrazili domov. A dobre sme urobili. Cestou domov sme mali niekoľko zastáviek a "naplnili" igelitové vrecká a po príchode domov hneď išli k lekárovi. Diagnóza: voda v bazéne, ktorej si dcérka párkrát chlipla. Za dva dni bola zasa fit a nám zostali príjemné spomienky z nášho prvého rodinného výletu.
